O fakulte

Prechod z druhého do tretieho tisícročia znamená fakticky (a nie pre číru chronologickú následnosť rokov) určitý zlom: dynamiky moderného zmýšľania, vo svojej “dialektike”, dovršujú vytlačenie náboženskej (najmä kresťanskej) skutočnosti z duše a tvorcu civilizácie, čím bola v minulosti, do sféry súkromnej voľby a praktizovania.

V kultúrnom horizonte zanikajúcej modernity, ktorá sebou poznačuje - a často nie veľmi šťastne - našu dobu, človek sa javí ako pútnik bez cieľa. Umelecká a literárna produkcia, nemenej ako prieskumy spoločenských vied, nám ponúkajú pestrofarebné a sugestívne obrazy tejto situácie (zblúdený pastier, človek s batožinou, človek bez vlastností, kočovník, ktorý nevie, kde postaviť svoj stan). Tomuto človekovi, stratenému, a predsa vo svojom vnútri neustále hľadajúcemu Boha, kresťanská viera predstavuje Ježiša z Nazareta, Boha a človeka - nového Adama, inšpiráciu a cestu („Ja som cesta, pravda a život“), svetlo istoty („Ja som svetlo sveta“), zdroj života („Kto je smädný, nech príde ku mne a pije...“): „Kristus ... je ten, ktorý vyjavuje Boží plán vzhľadom na človeka“. Druhý vatikánsky koncil v tejto súvislosti dôrazne pripomína, že „on plne odhaľuje človeka človekovi a oboznamuje ho s jeho najvyšším povolaním“ (GS, 22).

Tomuto Odyseovi bez cieľa vychádza Boh v ústrety s nesmiernou láskou: „V Ježišovi Kristovi Boh nielen hovorí k človekovi, ale ho aj hľadá“.

Preto RKCMBF UK v Bratislave, vychádzajúc z Apoštolskej konštitúcie Jána Pavla II. Sapientia Christiana, chce pokračovať v šľachetnom úsilí, ktoré je zverené teologickým fakultám: „Im bola zverená veľmi ťažká úloha pripraviť s osobitnou starostlivosťou svojich študentov na kňazskú službu, na vyučovanie posvätných vied a na prijatie namáhavého poslania apoštolátu. Povinnosťou týchto fakúlt je aj ďalej skúmať rozličné oblasti posvätných disciplín, aby sa stále prehlbovalo poznanie posvätného Zjavenia, aby sa viac odhaľovalo dedičstvo kresťanskej múdrosti, odovzdávané od starších, aby sa šíril dialóg s oddelenými bratmi a nekresťanmi a riešili otázky, ktoré nastoľuje vedecký pokrok“ (III.).

V dokumentoch Tertio millennio adveniente a Incarnationis mysterium pápež ukazuje novú evanjelizáciu ako prvoradú a konkrétnu cestu: Cirkev je vo všetkých svojich súčastiach povolaná nanovo pochopiť vzťah medzi vtelením a ľudskými dejinami, aby tak primeranými formami (novými, no nemenej efektívnymi) obnovila svoju prítomnosť osvetľovania a života na ceste ľudí.

Veď cesta, po ktorej musí ísť Cirkev pri plnení svojho poslania, je človek v plnej pravde svojej existencie a svojho osobného i spoločenského bytia. „Človek je takto prvou a základnou cestou Cirkvi, cestou, ktorú určil sám Kristus a ktorá bez akejkoľvek inej možnosti vedie cez tajomstvo vykúpenia a vtelenia.“ Ako zdôraznil pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Redemptor hominis.

Teologická náuka v tomto zmysle má byť antropocentrická i teocentrická zároveň, aby tak ohlasovala nový humanizmus lásky. Aby sme totiž poznali človeka pravého a celého, musíme poznať Boha.

Prof. ThDr. Viliam Judák, PhD.